V druhý novembrový víkend si detský folklórny súbor Lúčik pripravil pre verejnosť, ale i pre svojich rodinných príbuzných, nádherný program pri príležitosti osláv 30. výročia od založenia súboru.
Súbor, ktorému vdýchli život tri dámy: Vilma Hoghová, Anna Matulová a Gabriela Očkajová, má nezastupiteľné miesto v našom meste, regióne a hlása svoju lásku k folklóru po celom Slovensku i v Európe. Tri sudičky mu do kolísky vložili svoje srdcia, lásku a množstvo obety, za ktorú sa im Lúčik zavďačil nespočetným množstvom detí a mládeže za roky činnosti.
Lúčik nie je len súborom šíriacim folklór medzi svojich divákov. Je to súbor, ktorý napísal začiatky nerozlučných priateľstiev, ktorý spája rodiny a píše nezabudnuteľné okamihy do knihy života všetkých generácií svojich členov.
Z mnohých sú dnes už mladé ženy i muži, ktorí ľudový spev a tanec nosia v srdci, presne tak, ako im ho vštepovali zakladateľky tohto jedinečného súboru. Práve preto bývalí členovia doplnili záverečné vystúpenie pri príležitosti osláv viac než 30 ročnej činnosti súboru.
Program s názvom “Vandroval šuhajko” priblížil divákom život mladého olejkára, ktorý opustil rodinu a vybral sa za zárobkom.
Spolu s hlavnou postavou mali diváci možnosť preniesť sa vďaka tancom a piesňam do rôznych kútov Slovenska, ktorými olejkár putoval.
Choreografie v podaní rôznych vekových kategórií spolu vytvorili kultúrny zážitok na vysokej úrovni, zážitok, ktorý sa bude niesť v srdci diváka ešte veľmi dlho.
Vedúcej súboru, Mgr. Gabike Očkajovej, sa chcem touto cestou poďakovať za jej láskavé a nezištné srdce, za hodiny príprav a tvorivú dušu, ktoré sa ukrývajú za každým vystúpením Lúčiku.
Veľké poďakovanie patrí rodičom detí za to, že žijú spolu so svojimi deťmi súborom a prikladajú pomocnú ruku vždy, keď je to potrebné.
Gabike a jej zverencom za všetku doterajšiu prácu ďakujem a prajem do ďalších rokov života veľa talentovaných a srdcom oddaných členov.
Je mi cťou a som hrdá, že je detský folklórny súbor Lúčik našou súčasťou už viac než tri roky a pre potreby ďalších rokov činnosti sa budeme snažiť vytvoriť mu tie najlepšie podmienky pre jeho rozvoj.
Nakoniec mi už len ostáva dodať, tak ako sa spieva v hymne súboru,”… raz príde čas aj naších odletov,” verím, že žiadne dieťa, ktoré sa raz stalo súčasťou Lúčikarskej rodiny, nikdy neopustí hniezdo bez toho, aby mu v srdci neostalo miesto pre ľudový spev a tanec.